Anika Lamia

THE END

9. července 2012 v 20:40 | Anika Lamia







Every end is a new beginning <3




Vidíme sa na novom blogu, dúfam, že ma budete navštevovať a komentovať. :)

Otázka prečo som si založila nový blog, keď už jeden mám...
Myslím, že je to najvhodnejšia bodka za rokmi prežitými a za dobou strávenou v Amerike.

Berte to ako denníček, ten knižný, diarový v ktorom vám raz dôjdu papiere a musíte si kúpiť nový.. To sa stalo aj mne.
Bol už čas na zmenu. Mrkající


Ľúbim vás a ďakujem za vašu podporu!

I wanna have it!

4. ledna 2011 v 15:03 | Anika Lamia
Chanel
Ears
Milujem ušká a mašličky!
Rings
The Lord of the Rings
Shoes
<3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3 <3

Labutienka

9. února 2010 v 16:48 | Anika Lamia
Skľúčená, zmätená, ubolená... Všade samý chlad. Obopína ma, čím ďalej mocnejšie a mocnejšie.
Prečo sa všetko dokáže zmeniť tak rýchlo? Človek sa nestačí ani nadýchnuť a Tresk. Všetko je in ak. Keby ste si ma všimli predtým, videli by ste len veselé, trošku pobláznené dievčatko. Bez problémov. Skáčuce cez švihadlo, hrajúce sa s bábikami, alebo stavajúce si malé bábovky z piesku. Poblíž by ste videli mamu, tak silnú a laskavú osobu, ako na mňa dozerá. Aby som si neušpinila nove šatôčky, nerozbila koleno... Mala som všetko. Rodinu, priateľov, ľudí čo ma milovali. Mala som zdravie, šťastie, lásku. Nenadarmo sa to praje každý rok oslávencovi.Viete, ono to má svoj zmysel... Vtedy to však pre mňa zmysel nemalo.
Prišiel kúzelník a všetko mi odčaroval. Mohla som to vedieť. Nič nieje len tak..Človek si to musí vážiť a zaslúžiť.
Neznášam tento pocit. Samota. Požiera ma zvnútra. Pomaly kráčam mostom.. Okolo mňa chlad a tma. Kde sú ? Zrazu som zbadala všetkých, ktorí ma úprimne milovali. Prešli okolo mňa s vážnym výrazom. Volala som na nich. Už sa neotočili. Potom som videla mamu. Sedela za stolom v kuchyni a plakala. Rukami si zakrývala tvár a nahlas vzlykala. Ten deň si pamätám. Ublížila som jej. Tak ako všetkým... Svojimi rečami, urážkami a prístupom..
,,Mami, mami, prepáč mi, prosím..Nemyslela som to tak. Nechcela som.. "
Bolo neskoro...
Doktori, sestričky.. A tie tváre, ktoré sa vás snažia utešiť. Smutné úsmevy. Cesta po torej sa nedá ísť naspäť..
,, Máte akútnu lymfatickú leukémiu...."
Chemoterapie, opäť chemoterapie, ktoré vás po dlhšom užívaní rozožerú zvnútra.
Nevládnosť... Vedomie, že s tým nedokžete nič spraviť. únava.. Chce sa vám spať. Ale tak, aby vás už nikdo neotravoval.. Nepichal do vás lieky, injekcie, hadičky. Chcete kľud. Zaspať. Nezobudiť sa. Nevládzete. Neviete ako ďalej. Máte milión otázok, na ktoré nikdo nepozná priamu a pravdivú odpoveď. A rozprávky, to je to posledné, čo chcete počuť.
Opriem sa o zábradlie na moste...Prekrásne, vznešené labute. Tým je nádherne! Závidim..
Preleziem cez . Rukou sa ešte stále držím.. Nemám strach. Na moje prekvapenie. Vždy som sa bála výšok. Vykročím nohou do priestoru podo mnou..Nečakám.Čas som nikdy nemala....
Stotiny, panika, anjeli...
Voda. Zrážka.Jeho oči.....Obrovská bolesť. Od hlavy, cez ruky, trup, nohy..
Posledná..
* * *
Obrovská nádherná biela labuť pomaly rozprestrela krídla, natiahla krk, odrazila sa od hladiny a vzlietla k oblakom.
Ona.
Labutienka...

Anika Lamia

4. prosince 2009 v 19:24 | Anika Lamia
 
 

Reklama